Prudké stúpanie smerom do Černopoľnej ulice náhle zvoľní. Ulica sa rozleje do delty neveľkého námestia a doprava sa prakticky okamžite upokojí. Zvuky hlučných električiek zostali hlboko v údolí. Medzi historizujúcou zástavbou brnianskych mestských víl upúta pozornosť skôr svojou nenápadnosťou a neokázalosťou. Biele plochy, jasne definované horizontály kopírujúce vrstevnice svahovitého pozemku. A veľa miesta – dom si neuzurpuje celú parcelu, práve naopak. Necháva ulicu dýchať. Je taká iná, a napriek tomu všetkým známa. Napísať čokoľvek nové o najslávnejšej modernej stavbe v niekdajšom Československu je celkom nemožné. Jej príbeh je dostatočne známy, jej konštrukcia sa vyučuje na odborných školách a jej osud priťahuje pozornosť aj ľudí, ktorým je inak architektúra ukradnutá. I tak však stojí za to si ju pripomenúť.
Rodinná história
Fritz Tugendhat (1895 – 1958) a jeho žena Greta (1903 – 1970) pochádzali zo židovských nemeckých rodín priemyselníkov a obchodníkov, ktorí v Brne žili už niekoľko generácií. Tugendhatovci boli spolumajiteľmi brnianskych vlnárskych tovární Feldhendler et Co. a Max Kohn. Ešte pred svadbou požiadali architekta Ludwiga Miesa van der Rohe o projekt rodinného domu. Lokalita rezidenčnej štvrte Čierne polia bola vopred daná, pretože pozemok bol súčasťou Gretinej rodičovskej, takzvanej Löwovej-Beerovej vily. Mies prišiel do Brna v septembri 1928 a očarený exkluzívnou stavebnou parcelou, ktorá ponúkala nádherný výhľad na historickú panorámu Brna, zákazku prijal.
„Videli sme najskôr pôdorys jednej obrovskej miestnosti s jednou polkruhovou a jednou voľne stojacou stenou. Potom sme si všimli malé krížiky v päťmetrových odstupoch. Opýtali sme sa: ‚Čo je to?’ Nato Mies celkom samozrejme: ‚To sú oceľové podpery, ktoré ponesú celú stavbu.“Vtedy ešte nebol žiadny súkromný dom postavený s oceľovou konštrukciou. Niet divu, že sme boli prekvapení. Napriek tomu sa nám plán veľmi páčil,“ spomína Greta Tugendhat. Mies, prekvapený vysokou úrovňou brnianskej architektúry a staviteľstva, neváhal realizáciu zveriť do rúk tunajšej stavebnej firmy (brnianskej firmy bratov Artura a Morica Eislerovcov). Stavať sa začalo v lete 1929 a stavba bola hotová za štrnásť mesiacov. Po dokončení interiérov sa rodina v decembri 1930 mohla nasťahovať. Tugendhatovci žili v dome s troma deťmi, Hanou, Ernstom a Herbertom do mája 1939. Pred hrozbou vypuknutia vojny odišli do Švajčiarska a v januári 1941 do Venezuely.
Celý článok si môžete prečítať tu.